O štvrtej ráno sme z lodi vyrazili na takmer 300 km dlhú cestu do Abu Simbel. Väčšinu cesty sme prespali, ale na krásny pohľad, ktorý nám prichystalo vychádzajúce slnko sme si privstali.
V Abu Simbel sa nachádzajú dva chrámy. Prvý je zasvätený asi najznámejšiemu faraónovi, Ramzesovi II. a druhý jeho manželke Nefertari. Oba chrámy museli kvôli výstavbe Veľkej Asuánskej priehrady ručne rozrezať na zhruba 7 tonové bloky a presunúť asi o 40 metrov vyššie. Celý presun zastrešovalo UNESCO, pretože prezidentovi Násirovi chrámy pripadali zbytočné.
Pôvodným chrámom vždy ráno v deň faraónových narodením prešiel lúč svetla a osvetlil jeho sochu v najhlbšej svätyni v útrobách skaly. Pri presune sa však robotníci odchýlili o 2 milimetre (áno, milimetre!), takže posunuli túto udalosť o celý jeden deň.
Musím však povedať, že oba chrámy sú výborne zrekonštruované, s nádhernou výzdobou. Bohužiaľ vo vnútri sa nedá fotiť (tento krát naozaj... aspoň pre mňa z úcty k chrámu), tak som si kúpil sadu fotiek za 25 libier (100 Sk). Nie sú pekné, ale mám pamiatku.
Samotné Násirovo jazero je tak obrovské, že vraj keby priehradu niekto zničil, voda strhne celý Egypt do Stredozemného mora behom troch hodín. Nezdá sa mi to reálne, ale dúfam, že to nikto nebude skúšať.
Chrámy v Abu Simbel sa nachádzajú 30 kilometrov od hranice so Sudánom, čo znamená, že sme prekročili obratník Raka, čím som sa dostal zatiaľ najjužnejšie vo svojom živote. Dúfam, že čoskoro tento rekord znovu zlomím.
Cestou späť sme v púšti videli ohromné fatamorgány. Skutočne vyzerali ako gigantické vodné plochy. Pohľad na také množstvo vody ľudí úplne prebral. Keď však po necelej minúte fatamorgány zmizli a na ich mieste bol znovu rozpálený piesok, pôsobilo to veľmi depresívne. Vďakabohu za fľašu vody v ruksaku.
O šiestej večer sme mali dohodnutú plavbu felukou po Níle. Húpanie člnu, aj keď len minimálne, mi nespôsobovalo žiadne žalúdočné problémy. Ako Bahaa zistil, posádku nášho člnu tvorili domáci – Núbijci. Zaspievali nám tú istú pesničku ako naša posádka na parníku. To, že ich spieva a tancuje akosi veľa a pri kormidle nikto nesedí, som si uvedomil až keď sme sa zrazili s inou „spievajúcou“ felukou. Najviac šokovaná bola tradične posádka. Našťastie sa nikomu nič nestalo, všetci sú živí a zdraví. Myslím... Mimochodom, počas plavby sme videli hotel Old Cataract, v ktorom Agatha Christie napísala Smrť na Níle. Jedna noc v jej apartmáne dnes stojí 500 dolárov.
Po večeri sme s Bahom odišli na Sound & Light Show na ostrove Philae. Chrám bol postupne vysvietený rôznymi farbami a hlasy z reproduktorov rozprávajú mýtus o bohyni Isis a o príbeh chrámu. Pravdupovediac, na mňa to nezapôsobilo, takže som strávil časť predstavenia v dialógu s Bahom. Vraj s mojimi vedomosťami o Egypte a dobrou angličtinou by som mohol robiť sprievodcu. Vraj by so mnou rád spolupracoval. Človek nikdy nevie...
Deň 9.
Hneď ráno sme navštívili kameňolom, v ktorom sa neznámym spôsobom ťažila žula. Nachádza sa tu vyše 60 metrov dlhý obelisk kráľovnej Hatšepsovet. Pri finálnych úpravách však praskol a leží tam prasknutý dodnes.
Poslednou historickou zastávkou na našej ceste bol znovu ostrov Philae. Chrám na tomto ostrove je zasvätený bohyni života Isis. Ako jediný egyptský chrám nie je v jednej línii, ale točí sa v špirále. Presne ako život, ten tiež nie je priamočiary. V tomto chráme sme sa rozlúčili s Jitkou a Bahom a odišli sme si na loď pre naše veci.
Na jednej zo zastávok, som mal drobný incident s malým krokodílom, ktorý sa ma pokúsil zjesť. Avšak jeho pán a kamarát, asi 10 ročný chlapec to nedovolil.
Cesta naspäť do Hurghady mala niečo vyše 500 kilometrov. S hudbou v ušiach som tak znova videl kus sveta.
V Hurghade sme si vychutnali dva dni zaslúženého odpočinku, kúpania sa, výborného jedla a nákupu suvenírov. Domov sme sa vrátili plní zážitkov, bohatší o poznanie sveta aj seba samých. Niekto povedal: Ten, kto sa napije vody Nílu, už nikdy nebude chcieť inú.
